Na tejto stránke nájdeš recepty na kváskový chlieb. Ale skôr než sa k nim dostaneš, dovoľ mi, aby som ťa previedla jedným príbehom.

Dnes chceme mať recept hneď. Vtedy, v čase, o ktorom tu píšem, to bolo inak — ľudia si museli výsledok doslova odpracovať vlastnými rukami. A v tom bol skutočný rozdiel: čítanie, rozhovory, pomalé plynutie večera sa nikdy nepovažovali za námahu, ktorá stojí medzi človekom a cieľom. Boli odmenou. Niečím, čo si človek dovolil až vtedy, keď bolo pokosené seno, usušená bielizeň, nakŕmené zvieratá a vymiesené cesto.

Snažím sa charakter ľudí tej doby vykresliť s pokorou. Slovensko bolo chudobné, jeho ľudia skromní, ochotní veľa obetovať za veľmi málo. A do tohto sveta patrí aj Lanugo — muž, ktorého kvások bol darom od Emy.

Lanugo cez deň nemal čas pre seba. Deň patril iným — hlasom, povinnostiam, veciam, ktoré od neho ľudia chceli. Len noc patrila jemu.

Nebol osamelý, hoci bol sám. Čítal toľko, že hlasy z jeho kníh v ňom zostávali aj potom, čo zhaslo svetlo a kniha zostala zatvorená na nočnom stolíku. Prichádzal do kuchyne a tá nebola prázdna — bola plná viet, ktoré v ňom ešte doznievali.

Cesto bolo jediné, čo počúvalo a nič za to nechcelo.

Rozprával mu o svojom dni. Nie vždy slovami — niekedy len rukami, tlakom dlane do mokrej, lepkavej hmoty, ktorá povolila presne tak, ako potrebovala, a ani o kúsok viac. Ten kváskový bochník bol jeho denníkom. Nezaznamenával udalosti. Zaznamenával všetko, čo sa v ňom počas dňa nahromadilo a nemalo kam inam ísť.

A potom prišlo čakanie.

Toto sa učil najpomalšie — nemyslieť. Nie vyprázdniť si myseľ; to nevedel. Skôr naučiť sa byť tak, ako bolo cesto: neponáhľať sa za výsledkom, len byť prítomný v tom, čo sa práve deje, bez toho, aby to urýchľoval sledovaním hodín.

Cesto nevykyslo rýchlejšie preto, že ho sledoval. Poznalo svoj vlastný čas. A noc čo noc sa od neho učil to isté.